Spontánny pôrod u zdravej ženy je udalosťou sprevádzanou mnohými komplikovanými a dokonale zladenými procesmi, pri ktorých akýkoľvek zásah iného človeka znižuje jeho optimálny priebeh.
Jediná vec, ktorá sa od prípadných prítomných vyžaduje, je rešpekt voči týmto úžasným procesom a dodržiavanie prvého medicínskeho pravidla – neublížiš. (G.J. Kloosterman, Univerzálne aspekty pôrodu)
Vo voľnej prírode sa cicavci počas pôrodu izolujú. Tehotná ovca, ktorá je zvyčajne súčasťou veľkého stáda, sa sama vzdiali od stáda, keď sa pôrod blíži. Opica sa presunie zo svojej skupiny na okraj lesa a nájde si dobre zamaskovaný úkryt, v ktorom porodí. Krysa, ktorá je zvyčajne nočným lovcom, rodí počas dňa, aby zvýšila šancu, že nebude pozorovaná. Aj kôň, ktorý väčšinu času dňa trávi na lúke, rodí v noci, a to z rovnakého dôvodu.
Ľudské bytosti sú cicavce
Veľmi často na tento fakt zabúdame. Zdieľame rovnaké, 175 miliónov rokov staré vývojové dedičstvo s ostatnými cicavcami. Tieto podobnosti by mali byť východiskovým bodom, keď sa pokúšame porozumieť procesu normálneho, nerušeného pôrodu človeka.
Rovnako ako naši príbuzní cicavci, aj ženy sú prirodzene stavané na to, aby dokázali porodiť vo voľnej pôrode, bez lekárskeho dozoru alebo zásahu. Je to pre ne rovnako prirodzené ako iné fyziologické fumkcie – jedenie, dýchanie, trávenie, vylučovanie a spanie. Je to totiž v našich génoch.
Ako nám pripomína zástanca prirodzeného pôrodu Michel Odent:
„Keď zoberiete do úvahy, že pôrod je nedobrovoľný (spontánny) proces zahŕňajúci najstaršie cicavčie štruktúry mozgu, zavrhnete presvedčenie, že žena sa musí naučiť ako porodiť. Z interpretácie cicavcov ide o jednoznačnú podmienku toho, že človek nemôže aktívne nijako pomôcť žene, aby porodila. Našim cieľom by malo byť vyhnúť sa zbytočnému rušeniu.“
(Poznámka Kampane za pravdu v medicíne.) Z tohoto pohľadu je zrejmé, že akýkoľvek zásah iného človeka do procesu pôrodu, možno za účelom pomôcť, môže mať a má pravý opak – sťažuje pôrod.
Ľudia sa v minulosti počas pôrodov izolovali
Vo filme o porôde medzi kmeňmi Eipos z Papa Nová Guinea, etológ Wulf Schniefenhovel uvádza, že matky tesne pred pôrodom opúšťajú svoju dedinu a idú do divočiny. Izolovanie sa týmto spôsobom sa stalo normou v tradičných spoločnostiach na celom svete, vrátane Kung San v Afrike, Turkomans v Strednej Ázii a prvých národoch v Kanade.
V osemnástom storočí sa našiel prvý spis o pôrodoch v kanadských indiánskych kmeňoch, ktoré sa nachádzajú v parížskej knižnici, v ktorých sa vysvetľuje nasledovné:
„Ženy zvyčajne porodia samy bez pomoci a bez ťažkostí a vždy sú vzdialené od svojich domovov, v malých chatrčiach, ktoré sú na tento účel v lesoch postavené približne 40 alebo 50 dní pred pôrodom. Niekedy dokonca rodia na svojich poliach.“
Je potrebné poznamenať, že v týchto spoločnostiach, kde sa ženy izolujú do samoty počas pôrodov, dochádza k veľmi rýchlym a ľahkým pôrodom, pre pozorovateľov by sa zdalo, že celkom bez námahy. Prečo je tomu tak? Ako súkromie a izolácia prispievajú k jednoduchšiemu a menej komplikovanému pôrodu?
Ako môže prostredie žene brániť v pôrode?
Aby sme mohli odpovedať na tieto otázky, musíme sa pozrieť na štúdie o pôrodoch medzi cicavcami, ktoré skúmala Nileso Newton v Chicagu v šesťdesiatych rokoch. Newton študovala pôrod u niekoľkých cicavcov, ale zamerala sa najmä na myši. Analyzovala faktory, ktoré spôsobili, že pôrody boli dlhšie, náročnejšie a nebezpečnejšie. Zistila, že pôrod sa môže spomaliť alebo úplne zastaviť:
- Keď sa rodiaca žena ocitne v neznámom prostredí (na mieste, na ktorého pohľad a vône nie je zvyknutá).
- Keď je žena premiestňovaná počas pôrodu z jedného miesta na druhý.
Je to presne to isté, ako keď sa umiestnia myši do priehľadnej sklenenej klietky zo skla a sú pozorované!
Pripomína vám to niečo? Každá z týchto udalostí sa v súčasnosti deje pri klasickom nemocničnom pôrode. Keď žena začne rodiť, musí sa premiestniť z domova, ktorý jej je známy, do nemocnice, ktorú nepozná a stretáva sa s ľuďmi, ktorých málo alebo vôbec predtým nestretla. Čo je ešte horšie, je pozorovaná nielen jedným pôrodníkom, ale často viacerými ľuďmi.
Hoci nie sme myši, počas pôrodu zdieľame podobné potreby ako iné cicavce. Všetko, čo narušuje pocit bezpečia a súkromia rodiacej ženy, naruší celý proces prebiehajúceho pôrodu. Táto definícia bohužiaľ predstavuje väčšinu moderného pôrodníctva, ktoré vytvorilo celý priemysel okolo sledovania a monitorovania tehotných žien.
Ako Dr. Sarah Buckley poznamenáva:
„Niektoré z používaných techník sú bolestivé alebo nepríjemné. A väčšina z nich zahŕňa určitý stupeň prekročenia telesných alebo spoločenských hraníc. Takmer všetky techniky vykonávajú ľudia, ktorí sú pre ženu v podstate cudzí.“
Základom týchto procedúr, hovorí Buckley, je zásadná nedôvera k telám žien a prirodzeným pôrodom. Táto nedôvera má silný “nocebo” (opak placeba) efekt a stáva sa sebarealizujúcim proroctvom, v ktorom ženy sú takmer presvedčené o tom, že potrebujú medicínske zásahy a, ironicky, cítia sa za ne ešte aj vďačné, bez ohľadu na to, aká traumatizujúca táto skúsenosť bola.
Z tohto dôvodu mnohé ženy v západnej kultúre žijú v tom, že pôrod je len zdravotnou núdzou (či urgentným prípadom) – nie prirodzeným, inštinktívnym procesom – ktorá si nevyžaduje zdravotnú starostlivosť a zásah.
Hormonálna interpretácia nenarušeného pôrodu
Ide o mimoriadne sofistikovaný a komplexný proces, ktorý ešte stále nie je dobre pochopený. V skutočnosti stále nevieme, čo spôsobuje naštartovanie pôrodu. Vieme, že všetky hormóny akými sú estrogén, progesterón, kortizol a SP-A sa na tomto procese podieľajú. Nevieme však, ako presne fungujú. To je ďalší dôvod, prečo je dôležité minimalizovať narušenie prirodzeného pôrodu.
Dokonalým príkladom je sledovanie srdca plodu počas pôrodu pomocou ultrazvuku. Údajný dôvod tohto typu monitorovania spočíva v tom, že dokáže zachytiť potenciálny problém, a tým pádom uistiť matku o zdraví bábätka. Štúdie však poukazujú na pravý opak. Veľký prehľad publikovaný spoločnosťou Lancet v roku 1987 týkajúci sa desiatok tisíc pôrodov v Austrálii, Európe a USA zistil, že jediný štatisticky významný účinok tohto kontinuálneho sledovania srdca plodu počas pôrodu je pri cisárskych a asistovaných pôrodoch.
Hormóny, ktoré sa podieľajú na interpretácii pôrodov u cicavcov, sú vylučované najdôležitejšou štruktúrou mozgu, limbickým systémom. Limbický systém nie je vedome kontrolovaný. Aby bol pôrod optimálny, musíme postaviť túto primitívnejšiu časť mozgovej činnosti pred “racionálnym mozgom” (neokortexom). Všetko, čo bráni tejto zmene vedomia – vrátane monitorovania plodu srdca, jasného osvetlenia, rozhovoru, pozorovania a očakávaní “racionálneho” správania – narúša prirodzený proces pôrodu.
Naopak, keď zabezpečíme rodiacej žene vhodné prostredie a vytvoríme pre ňu optimálne podmienky, v ktorých sa žena cíti bezpečne, v súkromí a nepozorovaná – uľahčujeme jej inštinktívnu koordináciu pôrodu, ktorá je súčasťou genetického dedičstva každej ženy.
Dr Buckley poznamenáva:
„Nerušený pôrod predstavuje najhladšiu hormonálnu interpretáciu procesu pôrodu. Ide o najjednoduchší možný prechod; a to z hľadiska fyziologického, hormonálneho, psychologického a emocionálneho, od tehotenstva až po pôrod, materstvo a laktáciu, a to pre každú ženu. Keď je tento hormonálny proces matky nerušený, bezpečnosť jej dieťaťa sa zvyšuje nielen počas pôrodu, ale aj v kritickom post-natálnom prechode z maternice na svet.“
Všetko toto, spolu s modernou hygienou a dostupnosťou pokročilých (len) núdzových lekárskych techník, nám dáva väčšiu šancu pre ľahké a bezpečné pôrody u človeka.
Preložené z Natural childbirth III: why undisturbed birth?
S láskou a vďakou pre stránku Vedomec preložila a upravila Mgr. Katka Sopúchová
Môj blog Coco di bella
Vedomec 
Vaše príspevky