Keď sa stretávam s čerstvou mamičkou, oteckom a dieťatkom po prvýkrát pri konzultácii napríklad ohľadom koliky a spánku, vždy začínam s rovnakou otázkou: “Porozprávajte mi trochu o vašom pôrode.”
Táto otázka u rodičov väčšinou vzbudí prekvapenie. Chápem. Veď sa ku mne neprišli rozprávať pôrode. Sú tu, aby som im poradila, prečo ich dieťa stále plače, alebo má iné problémy.
Tieto dve skutočnosti, pôrod a bežné problémy u novorodeniatok, sú nerozlučne prepojené, a nie je možné ich pochopiť a zdolať ich, pokiaľ sa nevrátime späť na úplný začiatok – k pôrodu. Každý profesionál, ktorý pracuje s rodičmi, novorodencom a jeho ťažkosťami, MUSÍ zvážiť samotný pôrod dieťaťa, aby chce skutočne pomôcť.
Pôrod môže mať pre dieťa trvalé fyzické následky
Ak počujem, že sa dieťa narodlo cisárskym rezom, moja pozornosť okamžite zbystrí. Hlavne pokiaľ ide o dlhší zákrok a zlú polohu bábätka.
Veľmi úzko spolupracujem s miestnou chiropraktičkou, ktorá sa špecializuje na prácu s novorodencami a v priebehu rokov som sa od nej veľa naučila.
Predstavte si, že vaša hlava bola niekoľko týždňov skrútená pod nezvyčajným uhlom. Potom si predstavte, že niekto tlačil vašu hlavu do tejto pozície ešte ďalší celý deň. Nemali by ste bolesť hlavy a krku? Videla som mnoho detí v zjavnom nepohodlí, niekoľko z nich s neschopnosťou otočiť hlavu – okrem nepohodlia toto môže mať vplyv aj na kŕmenie – niekoľko mamičiek povie: “on sa jednoducho nedá nakŕmiť z tejto strany a plače, kedykoľvek sa o to snažíme”. Mamičky si neuvedomjú, že keď sa hlavičku snažia napraviť môže že to byť pre ich dieťa bolestivé.
Taktiež, keď sa začnete rýpať v problematike kraniálnych nervov, celý tento problém sa stáva ešte zložitejším. Počas pôrodu sa lebečné kosti dieťatka pohybujú a prekrývajú (predstavte si novorodenca s kužeľovitým tvarom hlavy). Ide o normálny jav, kedy sa kosti zvyčajne vrátia do normálnej polohy počas niekoľkých dní po narodení, väčšinou prostredníctvom procesu sania dieťaťa (a pohybu hornej a dolnej čeľuste), ktorý stimuluje základňu lebky cez podnebie. Niekedy sa však veci nevrátia do normálnemu stavu a častá abnormálna kompresia (pritláčanie) lebky sa stáva zrejmejšou kvôli krmným návykom dieťaťa, ktoré navyše musí sať oveľa viac ako zvyčajne. Ak je vagusový nerv dieťaťa (nerv priamo spojený s trávením) potláčaný, môže to spôsobiť aj bolesti pri trávení.
Toto všetko sa zvyčajne stáva keď ide o dlhší zákrok, dieťa je v zlej polohe alebo sa narodilo prostredníctvom sekcie použitím kliešťov. Návšteva dobrého chiropraktika alebo lebečnej osteopatky (veda menom kraniálna osteopatia) môže výrazne pomôcť. Pevne verím a som presvedčená o tom, že takéto služby by mali byť bežne dostupné v zdravotníckom systéme. Koniec koncov, pri narodení bábätka sa kontroluje jeho sluch, prečo sa teda neskontroluje aj lebka a chrbtica?
Spôsob pôrodu môže mať trvalé fyzické následky pre matku
Opäť, v mojom utopickom ideálnom svete, by mali byť všetky matky po pôrode navštívené chiropraktikom alebo osteopatom. Po utrpení z hlúpeho SPD (teraz známeho ako PGP: bolesti panvového dna) počas mojich prvých dvoch tehotenstiev som až pri treťom zistila, že tehotenstvo predsa nemá bolieť!
Bola som doslova zmenená žena. Mala som šťastie v tom, že ja som trpela bolesťami panvového dna len počas tehotenstva. Ale poznám veľa žien, ktoré takto trpeli aj po pôrode, ovplyvnilo to ich držanie tela, státie alebo sedenie sa stalo nepohodlným až to začalo mať vplyv na ich psychiku a kojenie, kedy bábätká neboli kŕmené dostačujúco – a všetky dobre vieme, kam toto môže viesť.
Nie je to ale len o panve a chrbtici. Stretla som veľa žien, ktoré tŕpia perineálnou traumou, zlým zošitím hrádze a podobne, ktoré nielen spôsobujú veľké fyzické nepohodlie, ale aj emocionálne vplývajú na ženu – čo sa prirodzene prejaví ckôr či neskôr po samotnom pôrode.
Pôrod môže mať pre dieťa trvalé psychické dôsledky
Týka sa to dokonca aj žien, ktoré odrodili údajne “dobre” alebo “prirodzene”, pričom majú pôrodníci na mysli pôrod bez cisárského rezu. V skutočnosti je však prirodzený pôrod niečo úplne iné.
Dvaja veľkí vinníci pri pseodo-prirodzených pôrodoch, o ktorých budem teraz hovoriť, sú použitie exogénneho oxytocínu (alebo syntocín/pitocín) a o tom, čo sa deje bezprostredne po pôrode.
Začnime s umelým oxytocínom. Nemožno o tomto hovoriť bez spomenutia na západe dobre známeho Dr Odenta. Vo svojom článku “Keby som bol bábätkom – spochybnil by som rozšírené používanie syntetického oxytocínu” Odent hovorí o prietoku krvi z matky na dieťa cez placentu a uvádza, že priepustnosť je vyššia v smere od matky na plod ako naopak (t.j.: krv cestuje od mamy do dieťaťa prostredníctvom placenty ľahko – tak ako sa aj vytvárajú látky, ktoré sa pohybujú v krvi matky).
Odent svoju pozornosť upriamil na “oxytocínom indukovanú desenzibilizáciu oxytocínových receptorov”. Inými slovami, „je pravdepodobné, že na kvázi globálnej úrovni rutinne zasahujeme do vývoja oxytocínového systému ľudských bytostí v kritickej fáze interakcie gén-prostredie.“ Čo to v skutočnosti znamená? Dobre vieme, že keď je umelý oxytocín podávaný do materského krvného obehu počas pôrodu, vstúpi tak do organizmu bábätka, čo môže mať hlboké a trvalé následky na neurofyziológiu dieťaťa po zvyšok jeho života.
Odent ďalej hovorí, že
„máme teraz vedecké dôkazy, ktoré vysvetľujú, ako sa schopnosť lásky vyvíja prostredníctvom komplexnej interakcie hormónov. Hormónov, ktoré sú vylučované počas mnohých prejavov lásky a blízkej interakcie človeka vrátane sexuálneho styku a počatia, narodenia, laktácie a dokonca aj zdieľania jedla so svojimi blízkymi. Úloha oxytocínu, “lásky hormónu”, je obzvlášť dôležitá. Prírodný oxytocín dodávaný ľudským dotykom (nie však syntetickým oxytocínom dodávaným intravenóznym kvapkadlom), má dôležité účinky na mnohé orgány v tele, vrátane mozgu.“
Účinky umehého oxytocínu môžu podľa Odenta spôsobiť, že sa dieťa vyvinie s poškodenými oxytocínovými receptormi, čo sa spája so zvýšeným rizikom autizmu, úzkosti, stresu, narušeného “sebaobľúbenia”, anorexie a závislosti na alkohole.
Nehovoriac o ďalšej úrovni, a tou je, akým traumatickým je konvenčný pôrod pre samotné bábätká. Narodenie by ale nemalo byť traumatizujúce.
Keď som vykonávala prax detskej masáže u Peta Walkera, povedal nám, “Čo by ste povedali, ak by bol proces narodenia ako vaša prvá masáž? Čo ak by bol pôrod príjemným zážitkom pre dieťa?”
Toto ma naozaj prinútilo zamyslieť sa. A nie je to len samotný pôrod. To, do čoho sa dieťa počas konvenčného pôrodu narodí je ešte traumatizujúcejšie – jasné svetlá, hrubé zaobchádzanie, drsné uteráky, studené nástroje, latexové rukavice, šnúrové svorky, hlúpe čiapočky či rukavičky, injekcie alebo horké perorálne kvapky. Nie je divu, že deti plačú, keď sa narodia!
Bola som fascinovaná, keď som sa dozvedela o dôležitosti plodovej vody pri upokojovaní bábätiek. Keď sa nad tým zamyslíte hlbšie, je to úplne jasné – dieťa strávi 9 mesiacov v plodovej kvapaline – to je to, čo by ste mohli nazvať “konštanta”. Prirodzene potom aj vôňa kvapaliny na koži (a koži matky) po narodení bude bábätko upokojovať, pripomínať mu domov. Ale čo robíme my? Dieťa umyjeme, usušíme a zabalíme do hrubého uteráka – napriek skutočnosti, že existujú spoľahlivé vedecké dôkazy, ktoré naznačujú, že je to pre dieťa zlé. Deti, ktorých plodonosná kvapalina nie je po pôrode ihneď poutieraná z tela, výrazne znižuje ich plačlivosť (ref: H. Varendi a kol., “Utíchajúci účinok zápachu amniotickej tekutiny u novorodencov”, Early Hum Dev (Estónsko) 51, č.1 (apr 1998): 47-55). A to nehovoriac o dôležitosti kontaktu pokožky matky s pokožkou dieťatka hneď po narodení (o čom si povieme nižšie.
Pôrod môže mať trvalé psychické dôsledky pre matku
Vieme, že krvno-mozgová bariéra zabraňuje vnikaniu umelého oxytocínu do mozgu. Nemusí sa vám to zdať dôležité, keď vám povedia, že potrebujete oxytocín na “urýchlenie” alebo dokonca “naštartovanie/vyvolanie” pôrodu. Alebo keď vám povedia, že je najlepšie dostať injekciu, aby ste vypudili svoju placentu a zabránili veľkej strate krvi (injekcia obsahuje syntetizovaný oxytocín). Keď však pochopíte, že to vedie k priamemu nedostatku oxytocínu, ktorý cirkuluje v mozgu matky, uvedomíte si, aké katastrofické účinky môže využívanie týchto údajne “bezpečných “chemikálií mať na naviazanie vzťahu medzi matkou a dieťaťom a naštartovanie (a dokonca aj dlhodobú úspešnosť) dojčenia.
Vieme, že oxytocín je hormónom lásky, ktorý keď chýba v mozgu matky, môže poškodiť láskyplný proces medzi matkou a dieťaťom. Často pracujem s mamičkami, ktoré sa hanbia priznať, že stále nevedia, či skutočne milujú svoje deti, alebo že im trvalo dlho kým si to uvedomili, že nezažili žiadny okamžitý “nával lásky”.
Ja som to zažila. Moje prvé dva pôrody boli syntokinontastické, pri prvom som dokonca “nedokázala pokročiť ďalej”. Alebo sa doktorom nechcelo dlhšie čakať?
Preto som sa domnievala, že to zlyhanie môjho tela je zodpovedné za to, že sa mi nedarí dostať moje dieťa von. A tak mi bola podaná injekcia syntetrínu a to aj proti môjmu súhlasu (t.j.: nebola som požiadaná o súhlas. “Drahá moja, dávam vám injekciu pre vypudenie placenty”. Bum, a bola vo mne skôr ako som mala šancu čokoľvek povedať.
Môj druhý pôrod bolo vyvolávaný kvôli pre-eclampsii a povedali mi, že dostanem syntetrín, pretože som “chorá” (áno, viem – bol som mladá a naivná, teraz viem už o týchto veciach oveľa viac, len by som si priala, aby som mohla vrátiť hodiny späť!).
Zažila som vďaka týmto skúsenostiam okamžité splynutie lásky s bábätkami? Bolo dojčenie ľahké? Nie. Moje prvé dve deti sú dramaticky odlišné. Môj tretí syn sa narodil doma, v bazéne, v slabo osvetlenej obývacej izbe s neuveriteľne úctivou pôrodnou asistentkou, ktorá sa nás vôbec nedotkla. Nikto, okrem mňa, sa syna nedotkol až do veku 3 dní. Nuž teraz som presne vedela, čo znamená “láska na prvý pohľad”. Do 30 minút po jeho narodení (ešte v náručí v bazéne) by som zaňho zomrela – bola to ako bublina zlatej, teplej lásky. Nikdy som sa v mojom živote necítila taká “opitá a nadrogovaná” láskou k niekomu.
Takto by to malo byť a takto to bolo aj pre moje posledné dieťa. Láska bola chemická a okamžitá. Keď sa v duchu pozerám na moje prvé dva pôrody, vidím tiene bolesti a zhovievavosti, ktorými som trpela, traumu, ktorú som prežila, a neskutočnú úľavu, ktorá sa skončila, keď to všetko pominulo. Všetci tie pocity nedostatočnosti, zármutku a zmätenosti, ktoré trvali celé roky po pôrode.
Divíte sa ešte teda, prečo sa toľko nových matiek emocionálne ťažko spája so svojim dieťaťom? Ťažko interpretujú jeho výkriky? Ťažko počúvajú svoje inštinkty? Toľko matiek je zbavených chemickej eufórie, ktorú by mali zažiť, keby nevedomky nevenovali svoju pozornosť následným účinkom omamných a vyvolávajúcich látok podaných pri pôrode.
Pôrod môže mať trvalé psychologické dôsledky pre otca
Pri diskusiách o pôrodoch príliš často zabúdame na otcov. Pôrod dieťaťa môže byť, mala by byť a je mimoriadne emocionálnou udalosťou aj pre otca, a to či už pozitívna, ako aj negatívna. Zdá sa však, že sa o otcov nik nezaujíma, nikto ich nedrží a nehovorí im, že sa im dobre darí, nikto ich neobjíme, nespýta sa ich na ich obavy, ani im nepovie, že plakať od šťastia je úplne dobré. Len sa od nich očakáva, že budú silnou a podpornou vežou. Kde je ale podpora pre nich? Čím skôr sa začneme o toto zaujímať, tým lepšie.
Ako dula som pevne presvedčená, že mojou úlohou je venovať sa na 10% podpore mamy (ak sú k pôrodu ženy ponechávané sami, nepotrebujú skoro vôbec moju pomoc alebo pomoc niekoho iného) a na 90% podporujem otca. Je to smiešne, ale práve otcovia sú v očakávaní príchodu svojho bábätka neochotní, pokiaľ ide o myšlienku zamestnávať dulu. Sú to skôr matky, ktoré sú omnoho energickejšie a otcovia sa obávajú, že sa budú cítiť v tomto celom procese vynechaní.
Výskum ukazuje, že pôrod s prítomnou dulou zaistí, že partner je väčšou podporou a zapája sa do pôrodu viac. Teraz už trošku odbočujem od témy, ale čo sa snažím povedať je, že keď pôrod prebieha bez komplikácií, je to úžasný zážitok aj pre otca. Môže mu to pomôcť spojiť sa so svojím dieťaťom takmer okamžite, ako mamičke. Ale keď pôrod nie je ľahký…, keď sa zhoršuje…
Mám za sebou niekoľko odrodených detičiek a epizootómie. Sedím na “konci” tohto celého procesu a niekedy ma vízie a zvuky stále prenasledujú. Aké to musí byť pre partnera/otca vidieť svoju rodiacu polovičku v tiesni, byť nastrihnutou pri pôrode alebo keď sa dieťa musí vybrať von veľkou silou? A potom je zrazu poslaný domov, sám, lebo sa mu dieťa narodilo mimo návštevných hodín. Nezdá sa mi, že by ľudia dodnes pochopili, aké traumatizujúce svedectvo o narodení to môže byť pre otca a aký dopad to na neho môže mať pri prechode na otcovstvo. V skutočnosti vieme, že keď otcovia podporujú dojčenie, matka má oveľa väčšiu pravdepodobnosť, že bude v tomto úspešná a bude kojiť dlhšie. Pôrod teda môže mať veľký vplyv na otca, a teda vplyv aj na podporu, ktorú môže poskytnúť svojmu partnerovi.
Na záver
Je teda celkom jasné, že spôsob súčasných pôrodov, na Slovensku prevážne konvenčných (pseudo-prirodzených a pôrodov cisárskym rezom), produkuje v tých najhorších prípadoch telesne, alebo duševne postihnutých ľudi. V tých lepších prípadoch, kde nie je žiadna ujma oficiálne diagnostikovaná, konvenčné pôrody spôsobujú, že človek nevedomky trpí celý život a s ním trpí i jeho úzke či širšie okolie. Keďže konvenčné pôrody sú tu mnohé desaťročia, trpí celá spoločnosť.
Keď teda nabudúce stretnete mamičku, ktorá si nevie rady s bábätkom, spýtajte sa jej aký bol jej pôrod. Alebo ak stretávate v každodennom živote frustrovaných a nešťastných ľudí (a prejavujú sa všakovakými spôsobmi), skuste sa ich opýtať, či vedia, akým spôsobom boli narodení.
Sarah Ockwell-Smith, Dula
Iné články o pôrode
S láskou a vďakou pre stránku Vedomec preložila a upravila Mgr. Katka Sopúchová
Môj blog Coco di bella
Úprava: Vedomec.com
Vedomec 
Vaše príspevky